Krátky pohľad na obrannú streľbu

Jediným cieľom nácviku techník reálnej sebaobrany je prežitie krízovej situácie. V prvom rade treba pochopiť základy situačného povedomia, ktoré je základom pre proaktívne správanie sa a konanie v sebaobrannom konflikte. Syndróm hrdinného, neohrozeného a nezraniteľného bohatiera zabil už nespočet nielen bežných ľudí, ale aj profesionálov z radov polície.

„Použitie zbrane v realite nie je o tom byť lepší, rýchlejší,
ale aby som to, čo viem dokázal urobiť aj v strese.
Je to o hlave – čo v strese nenatrénuješ, v strese nepoužiješ!!!“

Podľa FBI sa viac než 80% prepadnutí sa deje v tme či šere. Predstavte si teda situáciu zo života, napríklad tmavý park, v ktorom na vás niekto zaútočí. V prvom okamihu vlastne len vyhodnocujete, či je to ozaj útok, na ktorý môžete zákonne odpovedať  sebaobranou akciou, inak sa samozrejme dopúšťate trestného prečinu vy.

Vytasíte teda zbraň a pripravíte ju na výstrel, zrovnáte cieľnik s muškou a vystrelíte. A asi takto väčšina z nás premýšľa. Sme ľudia a riešime veci predovšetkým kognitívne. Ale v reálnom bojovom strete, kde naše telo aj myseľ sú pod obrovským stresom, konáme úplne inak. Ak by sme konali kognitívne, boli by sme v prípade útoku už mŕtvi alebo v lepšom prípade len zranení.

Ak sa budeme zatiaľ baviť len o technike streľby, mierená streľba nebude na 90% použitá. A nie je to len tvrdenie, ale fakt potvrdený štúdiou NYPD, ktorá vychádza zo 4000 prípadov z New Yorku, kde policajt čelil ohrozeniu života a na obranu použil strelnú zbraň. Na otázku, či pri streľbe mierili, len 20% odpovedalo, že použilo nejaký druh mierenej streľby, 10% policajtov nevedelo odpovedať, či mierili alebo nie a 70% policajtov uviedlo, že strieľali inštinktívne.

Ďalej sa v štúdii uvádza aj to, že dominantná časť incidentov, viac než 85%, sa odohrala za zlých svetelných podmienok, v ktorých sa nedalo mieriť inými než trítiovymi mieridlami. Ak k tomu pripočítame obrovský stres zo situácie, kde nám ide o život a stratu jemnej motoriky, nie sme schopní presne zamieriť ani fyzicky. Použitie miereného výstrelu je teda veľmi diskutabilné.

Pripočítajme k tomu všetkému ešte reálnu vzdialenosť incidentu. Pokiaľ vzdialenosť bola viac ako 6 m, policajt v 75% prežil, pokiaľ to bolo menej než 4,5 m, 90% policajtov incident neprežilo.

„Väčšina smrteľných konfrontácii sa odohráva v zlých svetelných podmienkach,
zločinci majú radi tmu.  To komplikuje a metie celú situáciu.“

V dnešnej odbornej literatúre, na kurzoch, či výcviku sa vyskytuje jeden spoločný faktor. Techniky odporúčané pre riešenie konfliktných situácii sú zdĺhavé, často postavené na kognitívnom riešení. Oba tieto momenty vytvoria situáciu, v ktorej obranca jednoducho nemá čas zareagovať.

Nehovoriac aj o tom, že v strese sa vylučuje do krvného obehu adrenalín spôsobujúci odolnosť voči bolesti, teda na zastavenie útočníka nebude stačiť jeden výstrel. Podľa štatistík FBI je to niečo medzi 2-3 výstrelmi na jedného útočníka, pričom v priemere útočili traja útočníci.

Všetko toto potvrdzuje aj The Gunfight projekt, ktorého zakladateľom je Dave Spaulding. Vychádza z 25 ročného výskumu v ozbrojených zložiek. Aj my sa riadime jeho prístupom k štúdiu a i výuke.

Dave to zhrnul krátko takto:

„Ako mnoho serióznych študentov osobnej ochrany, neustále modernizujem svoje znalosti v oblasti toho čo sa udeje, keď stojíme voči smrteľnej hrozbe. Jeden z najlepších spôsobov je o tom diskutovať s ľuďmi, ktorí to osobne zažili a prežili.

To dáva samozrejme zmysel, ale len hovorením nevyhráme boj, neuvidíme a nepocítim,e čo videli a cítili oni, ale tak či tak budeme schopí lepšie pochopiť a pripraviť sa na t,o čo môžeme v takejto situácii očakávať.“

Je niekoľko ozaj základných bodov z ktorých treba vychádzať, pochopiť a zvládnuť pri tréningu obrannej streľby.

  • strieľanie v boji je vysoko stresová situácia často zhoršené prekvapením a neohrabanosťou;
  • reálna vzdialenosť a enviromentálne podmienky v obrannej streľbe;
  • vidieť a schopnosť jasne rozlíšiť a identifikovať smrteľnú hrozbu;

Áno, nie je to ľahké, ale tých, čo prežili len vďaka šťastiu bolo iba zopár.

Mgr. Patrik Lach, CEO Self protect academy